V grandióznom štýle morálky a nezávislosti Štefan Hríb odštartoval ďalšiu kampaň, z ktorej sa dozvedáme ako týždenníku Týždeň ten zlý svet ubližuje znova a znova. Tentokrát sa jedná o reláciu Lampa na tému Cervanová, v ktorej „diskutovali“ odsúdení a prívrženci sprisahaneckej teórie o najväčšej justičnej krivde Slovenska 20. storočia.
Hríb tlačí túto mediálnu kampaň fiktívnym, no pre neho výhodným smerom a vykresľuje Týždeň ako bezbranné periodikum bojujúce s diabolskou štátnou mocou či satanským sudcovským stavom. A akosi v prosbách o finančnú podporu nedopatrením zabudne spomenúť, že ich bezbranné vydavateľstvo za 10 rokov existencie nazhromaždilo aktíva vo výške 676 tisíc € a disponuje vlastným kapitálom v nemalom objeme 182 tisíc € (podľa FinStat-u). Preto reči o likvidačnej pokute treba skôr vnímať ako folklór než ako skutočnosť. Hríb prosí a ďakuje s falošnou pokorou tu aj tu, ale hlavne naťahuje špinavú ručičku, na ktorej mu visia zlaté Rolexky. Z jeho strany ide už o známu hru na chytrákov a hlupákov, ktorá je úplne v súlade s jeho pokriveným chápaním kapitalizmu v zmysle: „Ak si narobíš problémy, poctivo si za chyby zaplať sám a neotravuj! Ak chybu spravím ja, poskladáte sa na to Vy a ešte sa aj z toho budete radovať.“
Skutočná podstata sporu
Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila RTVS za konkrétny diel relácie ešte v decembri 2011 dve sankcie a nie len jednu ako to Týždeň prezentuje. Prvá sankcia nefinančného charakteru bola udelená pre nezabezpečenie všestrannosti informácií a názorovej plurality a druhá sankcia aj s vyrubenou pokutou 50 tisíc € pre porušenie ochrany ľudskej dôstojnosti. Hríb prefíkane a zákerne reaguje len na dôvod nefinančnej sankcie, aby zamaskoval skutočnú príčinu pokuty takto:
„Podľa Licenčnej rady a následne súdov si však namiesto ceny zaslúžime astronomickú pokutu, pretože v diskusii boli len odsúdení Nitrania a ľudia, ktorí potvrdzovali (naozaj?) ich nevinu, ale nebola v nej zastúpená druhá strana sporu, teda vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia.„
Ale veď tá „astronomická pokuta“ bola stanovená z dôvodu dopustenia sa dehonestácie ľudskej dôstojnosti a nie pre nezabezpečenú názorovú pluralitu. Aj pre nekritických uctievateľov Týždňa je dôkaz dostupný na jeden klik a jasne usvedčuje Hríba z klamstva:
„Na dnešnom zasadnutí Rada pre vysielanie a retransmisiu
uložila sankciu – pokutu vo výške 50 000 eur Rozhlasu a televízii Slovenska (programová služba Dvojka) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a) ZVR (ochrana ľudskej dôstojnosti) v súvislosti s odvysielaním diskusie o kauze „Cervanová“ dňa 23. 6. 2011 o cca 20:15 hod. v rámci programu Večer pod lampou;
uložila sankciu – odvysielanie oznamu o porušení zákona Rozhlasu a televízii Slovenska (programová služba Dvojka) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. a) ZVR (zabezpečenie všestrannosti informácií a názorovej plurality) v súvislosti s odvysielaním diskusie o kauze „Cervanová“ dňa 23. 6. 2011 o cca 20:15 hod. v rámci programu Večer pod lampou;“
Aj keď treba uznať, že protiargumenty na dehonestáciu ľudskej dôstojnosti sa hľadajú ťažko, obzvlášť ak ste vinný, no zavádzanie vlastných čitateľov, divákov a verejnosti je neprípustné a rovnako obhajoba Novinárskou cenou za najlepšiu televíznu diskusiu postráda akýkoľvek zmysel. Ako keby sa dal ospravedlniť protizákonný obsah relácie hocakým ocenením. To sa potom môže propagovať v priamom prenose aj pedofília či holokaust, ak sa za to udelí novinárska cena? Podľa Hríbovej logiky zrejme áno, veď čo tam po obetiach a ľudskej dôstojnosti. Ale toto je len formálna stránka skutočného bahna, v ktorom sa slovenská „investigatívna“ žurnalistika potápa (ak sa už neutopila 23. 6. 2011 o cca 20:15).
Fanatická viera v slovenský Watergate
Túžba novinára odhaliť svoj Watergate je pochopiteľná a úplne legitímna. No kým v skutočnej afére Watergate investigatívci reálnymi dôkazmi odtajnili nekalé praktiky vtedajšieho amerického prezidenta, tak všetky kauzy Týždňa sú úplne iného rangu a vyznačujú sa nasledujúcimi charakteristikami:
Na tomto mieste treba spomenúť obrovskú iróniu, že keď mali na dosah novinársky zlatý grál, tak spis Gorila tajili pred verejnosťou zhruba dva roky a o špinavých praktikách v slovenskej politike čušali ako voš pod chrastou. A samozrejme ide o úplnú náhodu, že hlavný podozrivý v Gorile je veľkým obdivovateľom, ale najmä dlhoročným mecenášom Hríbovcov a ich aktivít. Ale späť ku kauze Cervanová, ktorá je v ich réžii ako vyšitá z Kocúrkova. Napriek tomu, že sa jedná skoro o štyri desaťročia starý a extrémne zložitý prípad v rozsahu tisícoch strán, tak oni dokázali prekuknúť komunistické sprisahanie z povrchného poznania a pár rozhovorov s odsúdenými vrahmi. A tí, na obrovské počudovanie novinárov tvrdili, že sú všetci do jedného nevinní. V tejto kauze nielenže zahryzli do príliš veľkého sústa a poriadne prestrelili, ale aj radikálne precenili svoje intelektuálne, analytické a detektívne schopnosti. No ich postoj najúprimnejšie raz vysvetlil Martin Mojžiš, ktorého presvedčili práve výsledky detektoru lží a tak uveril v nevinu odsúdených. To slovo veriť je mimoriadne dôležité. Je jedno čo hovoria dôkazy a výpovede ako celok (nie iba vhodná časť) či opakovane potvrdené rozsudky, pretože sudcovskej sprisahaneckej teórii proste veria a basta.
Post mortem salto
Punc „dôveryhodnosti“ celej diskusii dodal ešte odborník Patrik Fiala, ktorý bez akejkoľvek empirickej skúsenosti s vyšetrovaním začal konšpirovať o tom, že obhliadané telo najskôr ani Cervanová nebola. A to už je naozaj extrém. Podľa Týždňa sa Cervanová asi najskôr samozviedla, samoznásilnila, samospútala, samoutopila a dokonca sa ešte aj post mortem vymenila za inú nebohú. Normálnym ľuďom na tomto mieste musí zasvietiť červená vlajka, lebo takéto myšlienkové pochody jednoznačne spadajú do definície najbláznivejších konšpiračných teórií:
„Konšpiračná teória alebo teória sprisahania je názor na ľubovoľnú tému, ktorý predkladá, že istá skupina ľudí vedome a tajne pôsobí v neprospech inej skupiny ľudí. Vyznávači konšpiračných teórií si obyčajne myslia, že touto skupinou je vláda, predstavitelia tajných organizácií, predstavitelia národov, náboženstiev, občas aj mimozemské civilizácie (pozn. v našom prípade sudcovia). Obyčajne chýbajú presvedčivé potvrdzujúce alebo vyvracajúce dôkazy, často možno hovoriť o rôznych stopách, podozreniach a možnostiach.“
Týždeň veľmi dobre zahral obyvateľstvu na city, pretože súdnictvo má z objektívnych príčin zlú povesť. No problém slovenského súdnictva nie je v odsudzovaní nevinných, ale práve v neodsudzovaní ekonomických kriminálnikov, ktorým sa bojí šliapnuť na krk a ktorí okrem sudcov, si zrejme začínajú skupovať už aj „nezávislých“ novinárov.
Prehrá spoločnosť alebo Týždeň?
To, že v Týždni stratili už aj posledné zvyšky zdravého rozumu a bez váhania a pochýb sa bratríčkujú s odsúdenými vrahmi je dilema pre ich svedomie. No nebezpečenstvo spočíva ako v populistickom až konšpiračnom napadaní trestných konaní neodborníkmi mimo času a priestoru na to určenom, tak aj destabilizáciou nášho prostredia, kde o spravodlivosti si nárokuje rozhodovať zmanipulovaná časť verejnosti na úkor zložiek na to určených. Deľba moci v demokratickej spoločnosti je pojem asi neznámy. A ak jediná cena, ktorú budú musieť zaplatiť je 50 tisíc € namiesto verejného opovrhnutia ich šialených aktivít, tak to bude obrovská prehra pre celú slovenskú spoločnosť na poli morálky, súdnosti i sebareflexie. Ich spiatočnícku činnosť treba verejne odsudzovať a nespoliehať sa na úrady. Za obhajobu vrahov sa Hríbovci musia hanbiť a nie kupovať si od štátu odpustok!
Téma Cervanová začina v 22. minúte: