Po februárovom referende ostalo trápne prázdno a nedoriešený spor, ktorý sa vizuálne síce tváril ako boj medzi krvilačnou väčšinou a utláčanou menšinou, avšak skutočná podstata spočíva v tom, či naša krajina chce alebo nechce prekročiť červenú líniu spoločenského usporiadania. Pre obe zúčastnené strany je asi jednoduchšie si opakovať svoje monológy a nelámať hlavu s dôsledkami vlastného konania a už vôbec nie spoločenskými otázkami. To sa prejavilo aj pri komentovaní výsledkov referenda, kde prekvapujúco obe strany ohlásili víťazstvo (aké slovenské).
Média
No netreba všetku vinu za mizernú kvalitu diskusie hádzať len na účastníkov, ak sa nedávny mediálny guľáš vôbec dá diskusiou nazvať. Slovenské média sa šialene pridali na stranu odporcov a pomätene brojili proti referendu prekrúcaním reality a omieľaním údajnej diskriminácie LGBTI komunity. Vôbec neposkytli priestor na vecnú, neemotívnu a slobodnú diskusiu a navyše sa znížili k lacnému vymývaniu mozgov, kde verejný priestor bol vyhradený výlučne pre odborníkov so správnym názorom (znova, aké slovenské).
Stokrát opakovaná lož
Tou lžou je údajná diskriminácia a porušovanie ľudských práv neheterosexuálnej menšiny. Počas referendovej antikampane sa táto idea podsúvala dennodenne a vždy bez dôkazu. No málo kto sa už zamyslí, že porušovať ľudské práva bez legislatívy nie je vôbec možné (napr. aj Hitler presadil norimberské rasové zákony). A jediný dôvod, prečo LGBTI doteraz neukázala ten „perzekučný zákon“ je, že žiaden neexistuje. A ak by aj existoval, bol by jednak protiústavný a Európsky súd pre ľudské práva by ho do 24 hodín rozniesol na kopytách. Tí inteligentnejší LGBTI bojovníci prišli zas s tvrdením, že diskriminácia spočíva v neexistencii legislatívy homopartnerstiev. Ako je možné diskriminovať bez zákona nie je doposiaľ jasné a tak spomínaná špekulácia je skôr výsmech zdravého rozumu a zjavný oxymoron. Hoc ako myšlienka sa najskôr stane veľmi populárnou.
Západná taktika
Cieľom LGBTI skupinky bolo od počiatku vyvolať v spoločnosti falošné pocity viny pre domnelú diskrimináciu tak, aby sa bez kritiky pristúpilo na ich akékoľvek požiadavky. Táto taktika sa úspešne realizuje v západných krajinách najmä pre ich temnú históriu. Napríklad americká spoločnosť je dodnes stigmatizovaná brutálnym porušovaním ľudských práv černochov a domorodého obyvateľstva. A preto keď sa v USA zakričí „Human Rights!“, polovica národa je v pozore. Ale slovenská mentalita a reálie sú úplne iné. Slováci ešte stále chápu pravú podstatu perzekúcie pre vlastnú historickú skúsenosť, ale z opačnej strany ako západné národy. Preto klamlivá hra na obete a „morálne odškodňovanie“ na Slovensku úspech žať tak skoro nebude.
Inštitúcie len tak zadarmo…
Možno to bude znieť šokujúco, ale štáty nezačali legislatívne upravovať inštitúcie len tak pre nič za nič. A už vôbec nie na popud tej či onej záujmovej skupinky. Štáty nastavujú svoju politiku voči organizáciám podľa ich prínosu pre spoločnosť a podľa tohto kritéria môžeme hovoriť o organizáciách:
Tým prvým sa štát snaží vyjsť v ústrety a vytvára pre ne legislatívne prostredie, ktoré by za ideálnych podmienok malo uľahčovať ich činnosť a tak multiplikovať pozitívny prínos. Tu sa môžu zaradiť firmy, vzdelávacie inštitúcie, inštitút manželstva a mnohé ďalšie. Ešte väčším šokom je, že štáty niektorým organizáciám nielenže neposkytujú „legislatívne pohodlie“, ale tvrdo proti nim bojujú a vytláčajú ich do ilegality. A keďže jediným plodom mafiánskych klanov a teroristických organizácii je deštrukcia verejného poriadku, neexistuje žiaden racionálny dôvod ich legálne uznávať. A potom sú tu zvyšné inštitúcie, ktoré nepredstavujú nebezpečie, ale zároveň nie sú ani inak prínosné. Preto štát necháva ich existencii a činnosti voľný priebeh bez reštrikcii a bez uzákonenia.
„Moderná rodina“
Hlavným a najmä jediným dôvodom pre uzákonenie manželstva ženy a muža bol pozitívny dopad ich aktivít na spoločnosť vo forme reprodukcie. Nie je za tým nič iné, len chladná kalkulácia, že inštitúcia zvyšujúca natalitu je pre štát prínosná a žiaduca. Na druhej strane, neplodné partnerstvá osôb rovnakého pohlavia už zo svojej podstaty tento argument postrádajú. A kým spolužitie muža a ženy patrí medzi spoločenské štruktúry s pozitívnym prínosom, spolužitie osôb rovnakého pohlavia je a vždy bude štruktúra bez prínosu. Prečo potom vytvárať legislatívu pre bezprínosné formy a organizácie? Túto otázku si síce nik doteraz nepoložil, ale odpoveď je zrejmá. A prečo sa potom o to niekto tak vehementne snaží? Odpoveď je prozaická:
Na založenie rodiny heterosexuálny pár nepotrebuje vôbec žiaden zákon, ale homosexuálny pár bez zákona žiadnu rodinu vytvoriť nikdy nedokáže.
A o to celú dobu ide, prekročiť červenú líniu a svetskými zákonmi poprieť zákony biologické.