Kritické myslenie

Vedľajším efektom nedávnej dragúnskej jazdy cez územie strednej Európy bol bleskový úkaz geniality v ohýbaní a prekrúcaní pojmov horlivými (aj úprimnými?) obdivovateľmi jednej superveľmoci hneď potom, čo sa objavili prvé kritické a legitímne úvahy, či je takéto napínanie svalov armád v strednej Európe zmysluplné a žiadúce.

Američania nie sú Sovieti

Keďže v našich končinách k výmene názorov dochádza už len na internetových fórach, nemá zmysel rozpitvávať celú mediálnu masírku zatracujúcu akúkoľvek slobodnú debatu. Tá bola preventívne nahradená monológmi o potrebe, ba až nutnosti srdečného vítania po zuby ozbrojených Američanov, lebo ináč by si to spojenci mohli veru zle vysvetliť. No zaujímavejšie ale je, ako túto vojenskú jazdu predali verejnosti české ale aj naše média. V prvom rade bolo nutné eliminovať negatívne asociácie navádzajúce na čisto náhodnú podobnosť s „bratskou“ inváziou vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968. To sa podarilo neustálym opakovaním mantry o amerických vojskách ako len o tých dobrých a spojeneckých (termín bratských bol z éteru radšej vyradený), pričom na tie ruské a sovietské zostali už len hanlivé pomenovania. Takéto rozprávkové rozdelenie sveta na dobro a zlo funguje zjavne nie len u detí z jasličiek.

A aj keď sa rozpracovaná spoločnosť mentálne stotožnila s rozdelením na my dobrí a oni zlí, stále chýbal zásadný argument, ktorý by úplne rozprášil akékoľvek pochybnosti o úslužnej vernosti voči USA. Česká televízia nezaháľala a vytiahla žolíka vo forme prieskumu verejnej mienky. Otázky prieskumu boli síce zostavené podivne, ale zato s fantastickými výsledkami. Z prieskumu vyplynulo, že 82 % občanom ČR prejazd vôbec „nevadí“, čo si mnohí vysvetľovali dokonca aj tak, že 82 % Čechov prejazd dragúnov dokonca podporuje. A to už bol len krok k finálnej téze, že armáda, ktorej miestne obyvateľstvo leží vrúcne pri nohách musí pochádzať jedine z ríše dobra. Idea je to síce krásna, ale neobstojí voči známym historickým faktom. Horliví vítači americkej armády už zrejme zabudli na to, ako Rakúšania v roku 1938 horlivo vítali „ochrancu a spasiteľa“ nemeckých národov Adolfa Hitlera aj s jeho vojskami počas anschlusu. Nech používanie spomínanej tézy je akokoľvek šialené, je potrebne si uvedomiť, že spoločnosť, ktorá dodáva legitimitu čomukoľvek len a práve skandujúcimi davmi si koleduje o repete tridsiatych rokov minulého storočia.

Aj osloboditeľ je okupant

Aj keď sa dnes razí teória o dobrom ochráncovi, vojenská terminológia medzi okupáciou, ochranou či oslobodením vôbec nerozlišuje. Dané pojmy majú síce v bežnej reči rozličný obsahový význam, no v jazyku generálov a ich PR špecialistov ide len o jednotlivé podkategórie ovládnutia cudzieho územia – teda rôzne formy okupácie. Niccolò Machiavelli už v 16. storočí pozoroval, že vládca neschopný vyhrať vojnu vlastnými silami sa po víťazstve s „pomocným“ vojskom často dostane ešte do horšej vazalskej pozície, než keby prehral výlučne sám. Vo svojom útlom, ale nadčasovom diele Vladár píše svoje postrehy:

„Proto každý moudrý vladař dá vždycky přednost vlastnímu vojsku. Lépe prohrát s vlastním než vyhrát s cizím. Výhra s pomocí cizincú je vždycky ošemetná. Jen jedno musí mít moudrý vládce vždycky na paměti: vyhýbat se spojenci silnějšímu, než je sám, pokud to není nezbytně nutné. Vítězství bývá hořké, upadne nakonec do jeho područí.“

A na inom mieste potvrdzuje už z opačnej pozície: „Přispěje-li panovník k výhře – má svého spojence do budoucna v hrsti.“

Ako vysvetľuje Machiavelli, z čisto taktického hľadiska je výhodnejšie prispieť k výhre a byť velebený ako sa namáhať dobíjať a byť nenávidený. V rozpore s Machiavelliho logikou sa stále zavádzajúco popisuje aj výsledok 2. svetovej vojny doktrínou o oslobodení Európy spojencami. A keďže históriu píšu víťazi a nie historici (respektíve historici na strane víťazov), takáto interpretácia udalostí nie je vôbec prekvapujúca. Ešte to bude trvať nejaké storočie, kým moc víťazov úplne ochabne a nastanú vhodné podmienky pre triezve hodnotenie daného úseku našich dejín, lebo napriek víťaznej optike je zjavným faktom, že Európu okupovanú tretou ríšou dobili a následne začali okupovať na oplátku zasa spojenci. Aby toho nebolo málo, na znak svojej dominancie zaviedli na podmanených územiach vlastný politický a ekonomický systém. Ako Sovieti, tak aj Američania.

Zázračný americký vplyv

Mimoriadne častým argumentom, ktorým sa ospravedlňuje svojvôľa USA je domnienka, že len paternalistické vodcovstvo Američanov nám dokáže zabezpečiť v našich nesvojprávnych krajinách mier, bezpečnosť, slobodu, demokraciu a najmä prosperitu. Ako dôkaz sa spomenie nemecký či japonský ekonomický zázrak a dav môže jasať, lebo tam, kde vstúpi noha amerického vojaka bude raj na zemi. Bohužiaľ, jedná sa len o ďalší a nespočetnekrát opakovaný mýtus. Príkladov zo súdka amerických neúspechov je požehnane, no stačí spomenúť Irak, Kosovo či Afganistan. V každej z týchto krajín bol za asistencie americkej armády zavedený demokratický režim, no zázrak sa nekonal. Irak sa od nastolenia demokracie posledných desať rokov zmieta v krvavej občianskej vojne, v Afganistane sa namiesto zníženia počtu teroristov iba zvyšuje produkcia ópia a heroínu a Kosovo je kategória sama o sebe. To je dnes exemplárny príklad mafiánskeho štátu, ktorý je spoločensky rozvrátený, ekonomicky v troskách a politicky sa cynicky hlási k ideálom demokracie. A napriek tomu, že sa v Kosove nachádza jedna z najväčších amerických základní Camp Bondsteel, tak v poslednom období dochádza k masovej emigrácii kosovských Albáncov pre otrasné životné podmienky.

Z komplexného pohľadu na fakty vyplýva, že tam, kde vkročí americká armáda sa nastolí akurát formálna demokracia (ak vôbec), ktorej hlavným obradom sú posvätné voľby. Ale to, či v danej krajine zavládne mier, stabilita, sloboda a zároveň vláda zákona tak nutná pre ekonomickú prosperitu už osloboditeľa veľmi netrápi. Hlavne, že sa lídri novopečenej a pofidernej demokracie spovedajú tomu komu majú. Ekonomické a politické úspechy a neúspechy vo vyššie spomínaných krajinách závisia výlučne od civilizačnej príslušnosti a úrovne vyspelosti daných národov a nemajú žiadnu spojitosť s americkou výnimočnosťou ani vojenskou prítomnosťou, ako sa nám lokálni analytici snažia vtĺcť do hláv. A preto je už načase si uvedomiť, že Američania neprišli do strednej Európy budovať naše hospodárstvo a ani chrániť naše pohodlné a naivné obyvateľstvo, ale presadzovať svoje globálne záujmy na úkor „spojencov“.