Kritické myslenie

Celé Slovensko si v týchto dňoch začína pomaly uvedomovať, že predaj Slovenských Telekomunikácii nebol až taký bomba kšeft, ako to posledných 14 rokov demagogicky vykresľujú tie politické bažiny, ktoré stáli za prvým kolom privatizácie. Ba čo viac, stále si ešte neuvedomujeme skutočný rozsah a dôsledky veľkej ekonomickej hry medzi Nemeckou spolkovou republikou a amatérskou vládou Mikuláša Dzurindu.

Rozhodujúci vlastník v Deutsche Telekom je šokujúco štát

Ale poďme pekne poporiadku. Už ste počuli o tom, že štát je zlý vlastník? Tak to ste asi ešte nemali možnosť si preštudovať vlastnícku štruktúru Deutsche Telekomu, pretože najväčším a rozhodujúcim akcionárom je práve Nemecká spolková republika:

 Zdroj: vlastný prepočet podľa www.telekom.com

Je pravdou, že Nemecko vlastní „len“ 31.7% DT, no postavenie tohto akcionára je neporovnateľné s postavením nemenovanej banánovej republiky v strednej Európe, ktorá na papieri vlastnila 49% akcií telekomunikačnej spoločnosti, no s nulovými právomocami a ešte s nulovejším podielom na zisku. Spôsob akým si nemecká vláda zabezpečila výsostné postavenie v spoločnosti aj po privatizácii dvoch tretín akcií Deutsche Telekom je mimoriadne prezieravý. Nemci síce odpredali takmer 70% akcii, no nie idiotsky iba jednému ale tisícom investorom. Pritom aj pri pohľade na prerozdelenie vlastníkov je jasné, že zorganizovať  aspoň najväčších inštitucionálnych vlastníkov a prehlasovať 31.7% nemeckej vlády je ak nie nemožné, tak aspoň mimoriadne problematické.  Na druhej strane, hlúpa Slovač predala trestuhodne väčšinový podiel len jedinému subjektu, ktorý si potom roky robil z menšinového vlastníka už iba dobrý deň, teda “Guten Tag”.

Pamätáte si ešte na Eurotel?

Prvá Dzurindova vláda predala buď v naivnej viere alebo s korupčnými úmyslami 51% Slovenských Telekomunikácií s tým, že si v tomto strategickom podniku ponechá značný vplyv. Nezmyselné obhajovanie pôvodnej privatizácie pravicovými politikmi nepriamo naznačuje, že alternatíva o korupčných a províznych zámeroch je ta pravdepodobnejšia. Ale netreba zabúdať, že Deutsche Telekom kúpil nielen podiel v našich telekomunikáciách ale aj v Euroteli, keďže ST v tom čaše vlastnili 51% dvojky na mobilnom trhu a to spoločnosti Eurotel so stabilným trhovým podielom 40-45% a hrubým ziskom pár miliárd korún. Po “megaúspešnej” privatizácii neskôr nastalo rozčarovanie vo forme učebnicového utláčania zo strany majoritného akcionára, čo sú praktiky známe aj ako shareholder oppression. Shareholder oppression popisuje stav, kedy majoritný akcionár odmieta deklarovať akékoľvek dividendy s cieľom uškodiť ostatným spoluvlastníkom alebo pokus o squeeze out, čo je zas praktika, kedy sa dominujúci vlastník snaží ovládnuť celú spoločnosti vynúteným odpredajom zvyšných podielov, pričom má postavenie, kedy si môže sám diktovať podmienky. Toľko teória, ktorú si Nemci pekne krásne vyskúšali na Slovensku v praxi! A aby to bolo jasné, Deutsche Telekom si vyskúšal praktiky obe – ako nevyplácanie dividend, tak aj nedávno dovŕšený squeeze out.

Zdroj: wikipedia.org

Čo sa udialo?

Vláda v roku 2000 oficiálne sprivatizovala síce len 51% akcií ST, no v skutočnosti v momente podpisu zmlúv sa vzdala celej spoločnosti, avšak za cenu mizerných 51%. Z nemeckej strany šlo o geniálnu hru a z tej našej o totálne diletantstvo. Aby toho nebolo málo, v roku 2004 ST odkúpili zvyšných 49% Eurotelu od americkej firmy – pôvodného spoluzakladateľa (žeby ďalší squeez out?) za doteraz neznámu sumu, čo sa muselo odraziť na zníženom zisku a teda aj dividendách. Od roku 2010 udalosti pokračovali v neochote vyplácať dividendy a po značnom nesúhlase slovenských vlád, zrejme dochádzalo aj k umelému znižovaniu ziskov. Výsledkom celej tejto epizódky je ponižujúci dopredaj zvyšku spoločnosti v druhom kole za ešte biednejších 900 mil. €, pričom vrcholom je zmrazených 100 mil. € na „osobitnom“ učte pre prípadné súdne spory. Toľko k učebnicovému diktovaniu podmienok. Smiešna trhová cena za 49% telekomunikácii (vrátane mobilného operátora!) je výsledkom nepriateľského správania sa nemeckého vlastníka, ktorý tak vedome odrádzal potenciálnych kupcov, aby čo najviac stlačil cenu ackií. A kto súdny by už investoval do spoločnosti, kde majoritný akcionár agresívne baží po kompletnom ovládnutí firmy aj za cenu utajovania ziskov či nevyplácania dividend? Nitko, preto taká cena po 14 rokoch.

Politický tlak?

Je smutné, že ani jedna vláda nehľadala možnosti získať dividendy či už zákonodarnou alebo súdnou cestou. Potenciálnou alternatívou mohla byť debata na politickej úrovni s nemeckou vládou, ktorá má nespochybniteľný vplyv v Deutsche Telekome. Bohužiaľ, o žiadnom lobovaní u kancelárky nik nepočul a je viac než isté, že si na to ani nik netrúfol. Veď zaťažovať kancelárku takými malichernosťami v čase, keď zachraňuje Európsku Úniu by bolo určite nemiestne.

Zároveň by bolo fajn, keby dnešná opozícia prestala vytĺkať kapitál už zo zdochnutého koňa, pretože sama má leví podiel na dnešnej mizérii. Namieste by bola aspoň štipka súdnosti a sebareflexie, lebo tento národ by skutočne ocenil od členov prvej Drurindovej vlády priznanie si chyby a ešte radšej by počul úprimné :“Prepáčte, pokašlali sme to!“, pretože pre túto spackanú privatizáciu Slovensko prišlo minimálne o pár sto miliónov Eur, ktoré poputovali do rúk „chudobného a rozvojového“ Nemecka. Ešte je možné, že zainteresovaným v prvom kole privatizácie bráni v sebareflexii maslo na hlave skapitalizované niekde na švajčiarskych účtoch. V každom prípade, hlúposť a servilnosť Slovákov nemá hraníc.